Posledné vzplanutie

Obsah

• Prolog
• Kapitola 1
• Kapitola 2
• Kapitola 3
• Kapitola 4
• Kapitola 5
• Kapitola 6
• Kapitola 7
• Kapitola 8
• Kapitola 9
• Kapitola 10
• Kapitola 11

Kapitola 9

"Žiadam o povolenie o návrat do služby," ozvalo sa za Random, stojacim za inžinierskym panelom. Práve sa snažil previesť viac energie do štítov, ktoré v súčasnom stave nemohli odolať explózii, ktorá mala čochvíľu zmiesť asteroid, prevaľujúci sa pokojne po svojej elipsoidnej dráhe, spolu so zvyškami tejto sústavy z pozorovacieho uhlu hlavnej obrazovky. Keď Rand začul známy hlas, napriek vážnosti situácie obrátil hlavu a vďačne sa usmial: "Lepšie ste si to ani nemohli načasovať, Fershteh. Kde ste sa toľko túlali?"

Praporčíčka Chardáziová prešla k operačnej stanici a s lakonickým úsmevom mu odpovedala: "Nad Isfahánom hustá hmla."

Rand sa najprv bezmála zasmial, no vo chvíli zvážnel a rýchlym krokom došiel k praporčíčke. "Ste informovaná o tom, čo sa tu deje?"

"Len zbežne. Jediné, čo mi doktorka povedala - teda okrem toho, že ak sa nemienim vrátiť na bioložko, tak zavolá ostrahu - bolo, že kvôli nejakému energetickému poľu nedokážeme dostať náš výsadkový tým z toho asteroidu, ktorý hrozí explóziou."

"Myslím, že to je to najpodstatnejšie," prikývol Rand, nedokážuc potlačiť úsmev a počal sa vracať k inžinierskemu panelu, keď v tom Chardáziovej pozornosť zaujali nejaké nové údaje na jej pracovisku. "To pole... začína kolabovať. Odporúčam čo najskôr vytiahnuť odtiaľ našich ľudí a zmiznúť, pane, inak nás to rozpráši  po celopm sektore."

"Moje slová," odpovedal Rand a dotkol sa odznaku na prsiach: "Rand volá Saavik."

"Tu Saavik, počúvam."

"To energetické pole začína kolabovať, jeho zdroj sa destabilizuje, výbuch môže prísť každú chvíľu."

"Rozumiem..." Krátka odmlka v Saavikiných slovách na Randovych rukách vyvolala zimomriavky. "Zamerajte ten zroj a z primárnej komory naň vypáľte tri torpéda," dokončil rozhodne kapitánkin hlas.

Nemohol tvrdiť, že by to nečakal, ale prišlo to tak... náhle. Curtis, Lian... Dych mu zmeravel, mal pocit, že sa okolo neho celý mostík pohupuje. "Kapitán, ale čo výsad...?" Nestrihol však svoj protest dokončiť.

"Vykonajte rozkaz, poručík. Okamžite!" skočila mu do reči Saavik.

Mostík sa už nepohupoval, nie, teraz pred ním tancoval kankán ...Curtis, Lian... Hrdlo mal odrazu ani potreté slojom. Pomalým krokom došiel k taktickému stanovišťu a začal zadávať príslušné príkazy. "Zameriavam cieľ..." Neveril vlastným ušiam, neveril, že to mohol tú vetu vysloviť ...Uwe.

Mostík sa zrazu otriasol - tentokrát už naozaj.

"Pole kolabuje..." snažila sa zmätené údaje interpretovať Chardáziová. "Sprievodným javom je rezonancia, ktorá sa šíri do priestoru ako nejaká tlaková vlna," dopovedala a v tej chvíli loď zasiahol ďalší otras, tak silný, že spadla na všetky štyri.

Rand sa takisto neudržal na nohách a bolesťou zasykol, keď zistil, že má narazené ľavé predlaktie. Doklopýtal však späť k taktickej stanici a keď ním zalomcoval ďalší otras, už sa dokázal pevne udržať. "Prekliata loď!!!" zakričal z plného hrdla a tresol plnou silou zdravou rukou do panelu, až Chardáziová prekvapene poskočila. Keď sa obrátila k displeju zobrazujúcemu stav lodných systémov, pochopila Randovu zlosť. Paluby 17 až 21 boli bez prúdu. Na devätnástej palube boli umiestnené predné torpédové obranné mechanizmy.

"Rand volá Saavik. Kapitán, budete sa musieť pokúsiť odpáliť tie torpéda manuálne." Žiadna odpoveď. "Kapitán, počujete ma?"

"Idem tam," oznámila rozhodne Chardáziová a vydala sa k turbovýťahu, Rand jej však prehradil cestu. "Je neskoro, to nestihnete" pokrútil hlavou.

"Aspoň sa pokúsim! Musíme predsa niečo robiť. To tu chcete len tak stáť a čakať, kým..."

Rand ju nenechal dohovoriť:"A čo mám podľa vás robiť? Neexistuje už žiadna možnosť, ako..."

"Čo?" spýtavo sa zahľadela Chardáziová na Randa, ktorý sa v strede vety zarazil a na perách mu začal poihrávať ten jeho zvláštny úsmev.

On sa zbláznil. Fatima nebeská, zbláznil sa...

"Radar..." zašeptal .

Namôjdušu dočista. "Aký radar???"

Rand si vo svojom rozrušení vôbec neuvedomil, že Chardáziová sa len pred pár minútami zobudila z umelého spánku a že o jeho nápade s radarom ani len netuší. "Vysiela predsa rádiové signály... Možno práve to..."

"O čom to, dopekla, hovoríte, poručík?" nemienila vyčkávať na Randove múzy iránska žena.

Rand ju rázne, ale ešte stále v rámci slušného chovania, odstrčil, úplne ignorujúc bolesť, ktorá vystreľovala z jeho predlaktia a pribehol k vedeckej stanici, ktorá kontrolovala rádiové zariadenie. "Ak by sme dokázali radarom dostatočne dlho vysielať spätné rezonančné vlny na inverzných frekvenciách, mohlo by to mať rovnaké účinky, ako výbuch gravimetrickej nálože..." premýšľal nahlas Rand a v tvári sa mu začal rozlievať spásonosný výraz. "Fereshteh, skúste previesť zbytkovú energiu z palúb s vypojeným prúdom do sekundárneho deflektora. Ak budeme mať šťastie, zosilní to dosah rádiových vĺn."

Chardáziová neváhalka a vrátila sa k stanovišťu OPS, aby splnila Randove inštrukcie. Či sa už zbláznil, alebo nie, vždy to bolo lepšie, než čakať na smrť so založenými rukami. "Nemal by to byť problém. Podpora života na všetkých palubách naďalej pracuje bez problémov, takže previesť..." Ďalší, silnejší otras, než tie predchádzajúce, ju opäť takmer zrazil z nôh. Svetlá na mostíku na chvíľu zamrkali, než sa opäť naplno rozsvietili. "... energiu môžem."

"Frereshteh, v akom štádiu rozpadu je to pole?"

"Už takmer všetku pôvodnú energiu pretvorilo do tlakových... Pane, myslím, že keby sme sa dostatočne blízko priblížili, mohli by sme výsadok transportovať. Ale rýchlo!" zareagovala Chardáziová, kontrolujúc zmätené údaje.

Rand sa chcel s rozkazom obrátiť na zastupujúceho kormidelníka, ten však ležal zranený takmer bez pohybu dva metre od svojej stanice. "Počítač, preber kormidlo. Kurz 336 bodka 002, plný impulz."

"Potvrdzujem," odpovedal bez akéhokoľvek zaujatia počítač, až to Randa na moment ochromilo.

"Mostík volá šéfa transportu. Pripravte sa na núdzový prenos výsadku na palubu, čakajte na znamenie."

"Rozumiem, mostík. Transportná miestnosť jeden v pohotovosti."

Potom sa Rand zase obrátil k stanici, v tvári už červený, horúčkovito premýšľajúc, ako realizovať svoj plán. Aj keď transportný tým dostanú späť na palubu, ak sa mu nepodarí vytvoriť tie vlny inverznej frekvencie včas, tak... "Mám to!" víťazoslávne zvolal. "Posielam vám tie frekvencie, aktivujte defletkor na najvyšší výkon! Nech sa aj spáli na uhoľ!" Keby mal niečo po ruke, tak by to určite po Chardáziovej plnou silou hodil, len aby sekundárny deflektor preladila na nové frekvencie čo najrýchlejšie.

"Reštartujem rádiový generátor a programujem nové frekvencie. Aktivujem!" zvolala však Chardáziová skôr, než by Rand svoj zvrátený nápad stihol realizovať. Ten sa potom odvrátil od vedeckej konzoly, preskočil taktickú a komunikačnú stanicu, opierajúc sa pritom zdravou rukou o jej okraj. Preletel tak bezpečne ponad veliace stanovište s prázdnymi kreslami kapitána a prvého dôstojníka, no len-len že sa nezošmykol na schodíku vedúcom k opustenému kormidlu. Loď sebou trochu trhla, keď prevzal riadenie. Bože, za kormidlom som už nesedel... začal sa zoznamovať s jednotlivými kontrolkami. Loď sebou ešte dvakrát trhla, kým sa mu podarilo upraviť kurz podľa svojich predstáv.      

Sybaris sa začala obracať  na pravobok, až sa ocitol povrch asteroidu presne pod nimi.

"Vzdialenosť k objektu tritisíc metrov, dvetisíc pätsto... dveticíc..."   komentoval Rand, pričom striedavo sledoval údaje na kormidle a hlavnú obrazovku. Čím viac sa loď blížila k povrchu, tým viac scenéria na obrazovke vzdialene pripomínala akýsi miniatúrny mesačný horizont. Až teraz si Rand všimol, že povrch planetoidu mu pred očami praská a začína sa podobať na dno dávno vyschnutého jazera kdesi uprostred púšťe. "Tisíc šesto... Už nemôžem dlho klesať, OPS!"

"Ešte aspoň pätsto metrov, pane," opáčila trochu úzkostlivo, ale vyrovnane Chardáziová a prešla pohľadom údaje o deflektore. "Zdá sa, že tie frekvencie fungujú! Pole sa naďalej deformuje, tlakové vlny rastú, ale energetický potenciál zdroja mizne."

"Výborne, molekuly sa rozpadá..." Ďalšia tlaková vlna spôsobila, že si silno zahryzol do jazyka. Ignoroval kovovú chuť, ktorou sa v momente naplnilla jeho ústna dutina a ďalej namáhal lodné motory.

"Myslím, že to máme, sme v dosahu!" zvolala zozadu Chardáziová.

"Mostík šéfovi transportu: Teraz!" Prikázal Rand a zatajil dych, čakajúc na odpoveď transportnej miestnosti. Netušil, či prešlo sedem sekúnd, alebo sedem minút, uprene hľadiac na vydúvajúce sa trhliny na povrchu asteroidu sústredil sa len na chvíľu, keď sa ozve hlas šéfa transportu a...

"Mám ich, pane!" ozval sa interkom.

Zrazu si Rand uvedomil, že nevie, čo má robiť. Nevedel, kde čo je a všetky značky a kontrolky na kormidle mu začali splývať v jeden nezrozumiteľný chaos. Preto urobil to, na čo si spomenul najrýchlejšie. "Počítač! Jellicov únikový manéver!" Divné, prečo si dočerta nemohol spomenúť na nič iné, než na takmer zabudnutý, dávno nepoužívaný manéver, o ktorom naposledy počul pred štyrmi rokmi v poslednom ročníku Akadémie.

Motory reagovali okamžite. Loď sa vypla do výšky a prehla sa v uhle stodvadsať stupňov, aby mohla zaradilť plný impulz a uniknúť tak svojmu prenasledovateľovi. Pohľad na neforemný šedý kus kameňa vystriedala tma chladného vesmíru. David Rand tento obraz až s infantilnou radosťou privítal, zatiaľčo za unikajúcou Sybaris prehrával opustený asteroid svoj posledný boj...

Následuje:
Kapitola 10