Posledné vzplanutie

Obsah

• Prolog
• Kapitola 1
• Kapitola 2
• Kapitola 3
• Kapitola 4
• Kapitola 5
• Kapitola 6
• Kapitola 7
• Kapitola 8
• Kapitola 9
• Kapitola 10
• Kapitola 11

Kapitola 3

"My sme našli Svetlo nádeje?" neveriacky vyhrklo z Guestrowa a svojím spontánnym, takmer ešte chlapčenským nadšením nakazil celé osadenstvo konferenčnej miestnosti. Jedine Lian trochu nechápavo prijímal emócie hromadiace sa okolo neho. Všimla si to doktorka Arkinsonová, ktorá sedela priamo oproti nemu. Bola to žena tesne po päťdesiatke, avšak príjemného mladistvého vzhľadu, s hustými plavými vlasmi, vzadu zopnutými dlhou tmavou sponou, ktorú dostala ešte ako malé dievčatko od svojej starej mamy. v ošetrovni mala na pracovnom stole postavenú jej fotografiu. Často na ňu spomínala, starú dobrosrdečnú dámu žijúcu vo vidieckom prízemnom domčeku z červených tehál, obklopenom zvlnitou zelenou krajinou grófstva Hampshire, kde sa s vlasmi pohráva chladný západný vánok a prináša so sebou slanú vlhkosť z vyše dvadsať kilometrov vzdialených pobrežných útesov, kde v poryvoch vetra plachtia čajky a morský orol číha na svoju nič netušiacu korisť. Sophii sa mnohokrát tento obraz mihol v príjemných spomienkach pred očami. Stará mama, usmievajúca sa, trochu predklonená, akoby obdivovala kvetinové záhony v prednej záhradke, o ktoré sa príkladne starala, bola na fotografii oblečená v čiernych dlhých šatoch. Sophia si ju vlastne dokázala predstaviť len v nich. Predtým, než zomreli obaja jej rodičia, sa stará mama rada pekne a pestro obliekala, dokonca si sama ušila niekoľko vlastných modelov, ktoré si potom vždy brávala do starého anglikánskeho kostola, jedného z posledných v tejto časti ostrova. Sophia nikdy celkom nechápala zmysel toho zvyku, no keď neskôr zostala sama, asi pochopila.

Sedeli obidve v kuchyni a Sophia nadšene rozprávala o dnešnej hodine kreslenia, keď im v škole pani Debrounová ukazovala, ako najlepšie namaľovať smejúcu sa lastovičku - "Môže sa lastovička smiať, keď má zobák?" vykríkol odrazu Benny Collhum, vysoký chlapec s hnedou hrivou vlasov. Sophia sa na neho zasnene pozrela a spomenula si, ako si niekedy pred mesiacom, bez toho, aby si vlastne uvedomila, čo robí, úhľadne do svojho denníčka napísala: Ľúbim Bennyho Collhuma a tak sa sa pri tej myšlienke zapýrila, že sa musela hneď obrátiť. Stihol sa na ňu pozrieť a na chvíľu jej srdce uviazlo v krku. Dúfala, že si nevšimol, ako sa začervenala. A vlastne, keď aj, nemám sa za čo hanbiť, pomyslela si náhle. Keď sa škola skončila, cupitala za starou mamou, pretože doma ešte nemohla byť Sophy sama, hoci si nerada pripúšťala, že je ešte stále príliš malá. Zamračila sa a snáď už po stý raz si povedala, že je už predsa veľká a vie sa o seba postarať. No niečo v jej vnútri jej navrávalo, že si to bude musieť povedať ešte niekoľko tisíckrát, než sa to stane skutočnosťou. A tak si vykračovala po poľnej ceste, ešte trochu vlhkej po dvoch daždivých dňoch, tak neopísateľne nepríjemných a zároveň príťažlivých, aké sa môžu vyskytnúť len v Hampshire. Ani len netušila, že keď bude poobede sedieť so starou mamou na pohodlnej starožitnej pohovke vo výklenku obývacej miestnosti a práve sa zahryzne do sladučkého čerešňového koláča, ktosi zaklope na dvere. Stará mama sa pomaly zdvihne, odíde do predsiene, odkiaľ malá Sophy začuje len tlmené hlasy, po chvíľke prerušené báznivým, zvláštne ťažkým tichom. Potom sa stará mama vráti, bledá a so skleným pohľadom, ktorý sa snaží zamerať čosi v diaľke, vyjadrujúc tak stav mysle, neschopnej spracovať informáciu, ktorú práve získala. Len tak stojí, až po hodnej chvíli sa obráti smerom k Sophii, akoby si len teraz všimla, že tu pred ňou sedí, nedojedený koláč v ruke, so zvedavým pohľadom plným detských snov. Podíde k nej, pohladí jej plavé vlasy zopnuté tmavou sponou. Sophy na ňu v očakávaní čohosi nezvratného hľadí svojimi detskými modrými očami a potom začuje tie slová, ktoré mali navždy zmeniť jej život, jej vnútro.

Sophia spočiatku nechápala, prečo sa pohľad starej mamy  začal tak podivne trblietať v jasnom poobedňajšom svetle, ktoré sem prenikalo spoza dvojitých rámovaných okien. No nemalo trvať dlho a už aj na jej ružových lícach sa objavili pramienky slaných horkých sĺz.

Od toho dňa chodila stará mama do kostola pravidelne a začala so sebou brávať aj Sophy, ktorá sa vo veľkej a chladnej chrámovej lodi cítila malinká ako malá hviezdička v obrovskom vesmíre, no zároveň v tom bol aj akýsi neurčitý pocit bezpečia a vnútorného pokoja.

Stará mama Sophiu potešene objala, keď jej tá o desať rokov neskôr oznámila, že ide študovať medicínu na lekársku fakultu v Kingstone. "Ach, Sophy, som na teba taká hrdá... A nielen ja... Som hrdá aj za oboch tvojich rodičov. Kiež by sa toho dožili," pošepkala jej pohnutým hlasom, keď si spoločne pozerali holoobrázky zo Sophiinych promócií. Stará mama sa ich nemohla zúčatniť - bola v pokročilom štádiu Cardingtonovej choroby a teraz sa už takmer nedokázala na lôžku v boltonskom zdravotnom stredisku pohnúť. Napriek utrpeniu, ktoré musela prežívať, milovala naďalej život a každý deň, keď Sophia prišla na návštevu a otvorila dvere izby preplnenej nemocničnými prístrojmi, jej oči zažiarili od šťastia. Keď Sophia prišla naposledy, všetko jej pripadalo v poriadku, ani by ju nenapadlo, že svoju milovanú starú mamu, teraz bezmocne ležiacu a napriek tomu stále prekypujúcu životom, nikdy viac neuvidí. Dodnes si Sophia často vyčítala, že urobila chybu, keď jej v ten deň oznámila, že chce vstúpiť do Flotily. Chvíľu na ňu stará mama prázdno, nechápavo hľadela - Sophia sa najprv preľakla, že svoju vnučku už nepozná... A potom sa tvár starej mamy odvrátila. Bolo to posledné gesto, ktoré Sophia videla. Ešte v ten večer stará mama umrela. Hoci Sophia vedela, že je to nezmysel, čosi v jej vnútri neustále kričalo: Tak vidíš, prišla si sa ňou, zvesela si spustila o tom, že v rámci praxe ideš vstúpiť na dva roky do Flotily a tým si ju zabila...

- Nie!

... zabila ...

- Nie, to nie je pravda, mlč, nebola to moja vina, nemohla som vedieť...

... Čo? Že keď tvojho otca s matkou zabili pri záchrannej lekárskej misii Flotily na Kaluse VI, že tá žena, čo pred tebou ležala a mohla žiť ešte niekoľko rokov ...

- Buď  ticho!

... že vyskočí z postele a od radosti začne skákať po izbe, až sa zvalí tá váza s kyticou slnečníc, tak ohavne dávajúcich najavo svoju mladú sviežosť v tom septikovom smrade všade navôkol?

Sophia sa hlas, ktorý sa jej vysmieval, snažila umlčať, ale nakoniec sa vždy odmlčal sám, keď naposeldy zvolal: Zabila si ju, zabila si juuuu a začal sa zlomyseľne chechtať, až v tichosti zmizol kdesi v diaľke.

A teraz videla doktorka Arkinsonová v Lianovej tvári ten istý výraz prekvapenia a nechápavosti, ako vtedy v očiach starej mamy. Rýchlo striasla tú myšlienku a všimla si, že Delťan sa na ňu pozerá. Aby zahnala nepríjemné pocity, usmiala sa na neho a trochu sa k nemu naklonila, akoby mu chcela prezradiť nejaké tajomstvo. "Svetlo nádeje bol úkaz, ktorý ukončil najničivejšiu vojnu v histórii ľudstva..." na čo sa Lian narovnal, pozrel do všetkých tvári, ktoré sedeli za konferenčným stolom a okamžite pochopil vzrušenie, ktoré v celej miestnosti priam sálalo.

Curtis sa postavil zo svojho miesta a prešiel k panelu s veľkou tmavou obrazovkou. "V roku 2059 k Zemi dorazilo svetlo najsilnejšej supernovy, akú ľudstvo dovtedy pozorovalo. v našej Galaxii boli v tej dobe pozorované len tri vzplanutia supernov: v roku 1054, 1572 a 1604 a dovtedy najjasnejšou bola SN 1987, pozorovaná vo Veľkom Magellanovom oblaku. Svetlo nádeje však všetky prekonalo. Tak prevyšovalo svit ostatných hviezd, že na celej planéte prakticky nenastávala noc.

V tomto čase ľudstvo v podstate stálo na pokraji vlastnej záhuby. Väčšina veľkých miest bola zničená, štátna ústredná moc sa v mnohých krajinách oboch bojujúcich táborov rozplynula. Jedna štvrtina ľudskej populácie zahynula pri atómových a biologických útokoch.

Po objavení tohto úkazu..." Curtis prešiel po paneli prstami a za moment sa objavil archívny, trochu rozmazaný snímok oblohy nad plechovou krytinou výškového domu kdesi na Zemi. Od strechy sa odrážalo bledomodré svetlo neobvykle jasnej hviezdy "... sa všetko zmenilo."

Saavik sa zahľadela najprv na scenériu, ktorú ukazovala obrazovka, potom prešla pohľadom celú miestnosť, kde napäto sedeli všetci dôstojníci - snáď okrem Liana, ktorému napriek tomu, že už pochopil, čo je to Svetlo nádeje, trochu unikal celkový význam tohto objavu.

"V Jeruzaléme, v meste, kde sa dodnes nachádza Svätý hrob Ježiša Krista Nazaretského, sa počas tohto úkazu zišli vyše 2 milióny ľudí z celého sveta, aby sa spoločne modlili za ukončenie vojny a za mier..." pokračoval Curtis, pričom nadšene gestikuloval rukami.

Pri jeho slovách sa už aj Lianove oči konečne vyjasnili: "Áno, teraz si už spomínam! Pred dvoma rokmi som sa v Port Sloane na Alfa Centauri zúčastnil semináru o pozemských náboženských predstáv. Pokiaľ sa nemýlim, bola takzvaná Pavlova púť do Jeruzaléma posledným veľkým prejavom kresťanskej viery."

Curtis sa na Liana potešene usmial. "Presne tak. Keďže väčšina celosvetovej komunikačnej siete bola prakticky zničená, vystúpil nigérijský kardinál-arcibiskup Kongride v priamom rozhlasovom prenose a formou verejných manifestrov, aby vyzval celé ľudstvo na ukončenie bojov a zahájenie mierových rokovaní medzi znepriatelenými tábormi. Tie na všeobecné prakvapenie pod tlakom daných okolností a celkového vyčerpania súhlasili a 13. augusta sa stretli v Ríme. Rokovania prevzal do rúk Kongride, ktorý vyhlásil, že zastupuje všetkých ľudí dobrej vôle a teda je právoplatným arbitrom v otázke rozkolu.

Po zdĺhavých rozpravách, pri ktorých bolo viditeľné, že obe strany skutočne vyvíjajú snahu o ukončenie konfliktu, bolo vyhlásené prímerie. Východná koalícia sa spolu s Atlantickou alianciou zaviazali, že sa do dvanástich mesiacov dohodnú na texte mierovej zmluvy a všetky nezúčastnené krajiny okrem Austrálie prisľúbili humanitárnu pomoc."

"Prečo Austrália odmietla?" udivene sa opýtal Guestrow, ktorý vyrastal v odľahlej federálnej kolónii Rigel IV a radšej s kamarátmi na Gargazskej planine naháňal boronov, zlatosrstú obdobu pozemských hrabošov, akoby sedel v škole na nudných hodinách dejepisu.

"Austrálske domínium zostalo počas celého obdobia konfliktu neutrálne, dokonca sa dištancovalo od predaja zbraní, či akejkoľvek inej pomoci. A to napriek tomu, že Austrálčania vlastnili 218 subkozmických stíhačov IKN-19  a 25 nosičov B-55X," pripojil sa tentokrát do diskusie Rand. "Termonukleárne výbuchy v Melanézii však spôsobili v severovýchodných teritóriách značné zamorenie, ktorého odstraňovanie stálo vládu viac než polovicu rozpočtového provizória na rok 2055." Hlavný inžinier sa chcel nadýchnuť, aby ďalej pokračoval vo svojom rozohnenom výklade, keď si zrazu povšimol, že kapitánka na neho hľadí s jemne udiveným výrazom, ktorý dokazovalo pozdvihnuté obočie nad pravým okom.

Rand sa obzrel po miestnosti a uvedomil si, že Saavik nie je jediná. Nabratý vzduch v pľúcach rýchlo vydýchol a miesto prichystaných slov si len sucho odkašľal.

"Ďakujeme za... obohacujúce informácie, David." Zase som ho nazvala David, povzdychla si v duchu Saavik, hľadiac do očí mladého muža tak veľmi podobného tomu, ktorého kedysi milovala a hnevajúc sa na seba, že sa nedokáže odpútať od týchto prízemných citov. Hnevala sa na seba napriek tomu, že vo svojom vnútri už dávno prestala bojovať so svojimi romulánskymi génmi a radšej sa rozhodla využiť ich pre svoj vlastný prospech. A skutočne, podarilo sa. Sedela teraz tu, úspešná veliteľka vesmírnej lode, vyrovnaná so svojím osudom. Aspoň o tom chcela sama seba presvedčiť. A vedela, že navonok sa jej to darí, že na všetkých pôsobí ako logická objektívna Vulkánka, ktorá na sebe nedá poznať svoje emócie  ani v tých najextrémnejších situáciách. Postupom času si však uvedomila, že tento prístup ju často odcudzuje od zvyšku posádky. Áno, samozrejme nikto nikdy ani na chvíľu nezapochyboval, keď zadala akýkoľvek rozkaz, ale nikdy si nemohla získať ich priateľstvo. Preto sa rozhodla, že sa už prestane vyhýbať citom a nechá ich, nech trochu pootvoria dvere do sveta, ktorý existuje za stenami jej vnútra. Opäť sa pozrela na Davida. A čo mi to prinieslo? Spomienky a bolesť...

Curtis chvíľu čakal, či nechce Saavik ešte čosi dodať. Tá sa však k nemu obrátila s výrazom, akoby ani neprestal hovoriť, len urobil nejakú malú rečnícku prestávku, a tak sa opäť zahľadel na svoje malé publikum. "Keďže už neexistovali žiadne nadnárodné nestranné organizácie, bola nútená prevziať politickú i riadiacu zodpovednosť cirkev. A po dvanástich rokoch po smrti Pia XIII. zvolila spomedzi svojich radov na dlhý čas posledného rímskeho biskupa. Kandidát bol nespochybniteľný. Ermano Kongride prijal meno Pavol VII. a až do svojej smrti v roku 2067 pôsobil ako najvyššia autorita na medzinárodnom politickom poli. Po prvom oficiálnom kontakte s mimozemskými inteligentnými bytosťami v Montane  v roku 2063 zvolal Pavol VII. cirkevnú synodu do Istanbulu, kam boli pozvaní predstavitelia ortodoxnej cirkvi, protestantizmu aj islámu. Pápež sa na synode rozhodol vyhlásiť, že úloha dnešnej cirkvi je naplnená a teraz je potrebné nájsť novú cestu nielen pre kresťanskú, ale aj islámsku vierouku. Po trojmesačných jednaniach sa mu podarilo uzmieriť zúčastnené náboženské smery, čím sa ukončili vyše tisícročné vzájomné spory."

"A za to všetko môže objekt, ktorý sme pred pár hodinami objavili," ozvala sa Saavik, keď Curtis na znamenie ukončenia svojho prednesu vypol obrazovku a posadil sa na svoje miesto vedľa Saavik, ktorá mu pokynutím hlavy poďakovala a opäť obrátila pozornosť na svoj štáb. "Z neznámych príčin je v týchto miestach silne narušené subpriestorové pole, preto sme nútení letieť k objektu impulznou rýchlosťou. Žltý poplach som sa zatiaľ rozhodla neodvolať, aby bola posádka v prípade nečakanej situácie na svojich miestach. Napriek tomu, čo táto supernova pre pozemskú históriu znamená, totiž nesmieme zabúdať na neznámy signál, ktorý nás k jej koordinátom zaviedol." Kapitánka vstala a dala tým všetkým najavo, že sa rozhovor končí. "To je všetko, ďakujem vám. Rozchod."

Postupne sa konferenčná miestnosť vyprázdnila, vo dverách zostal stáť len Lian. Chvíľu premýšľal, či predsa len nevyjde spolu s ostatnými a nevydá sa do svojej pracovne, aby sa stihol pripraviť na príchod praporčíčky,  ktorá u neho mala pravidelné termíny od doby, kedy umrel jej o dva roky starší snúbenec.

Saavik medzitým zamyslene hľadela z dvoch veľkých priečnych okien, no keď pocítila zotrvávajúcu prítomnosť delťanského poradcu, obrátila sa na neho a tým ukončila jeho váhavosť: "Môžem vám nejako pomôcť, poradca?"

"Vlastne, to som sa chcel opýtať ja vás, kapitán," odpovedal Lian opatrne a priblížil sa pomalým a ladným pohybom k Saavik. Nechcel na ňu naliehať, už vopred poznal jej odpoveď. Chcel však, aby sa dozvedela, že tuší tichú búrku, ktorá podomiela jej vnútro. A že za ním kedykoľvek môže prísť, skôr, než sa z búrky stane hurikán.

"Skutočne? Váš záujem ma ctí, nevidím však dôvod, aby ste si o mňa robili starosti," odpovedala mu bezfarebným tónom Saavik, no v pohyboch jej tela Lian zaznamenal takmer nepovšimnuteľné napätie. Takmer... Ten hurikán je možno bližšie, než sa domnieval. "Ak ma budete potrebovať, viete, kde ma nájdete," usmial sa na ňu a obrátil sa na odchod. Nepokoj, ktorý kvôli kapitánke už od začiatku tejto misie pociťoval, sa začal stupňovať.

"Ďakujem vám, pán Lian," začul za sebou a v kapitánkinom hlase tentokrát začul jemný náznak úsmevu, aj keď záhadne vzdialeného a smutného. Ešte raz sa obrátil, aby jej úsmev opätoval: "To je moja povinnosť, madam" a keď sa za ním dvere konferenčnej miestnosti zatvorili, pomyslel si, že ten boj možno predsa len môže vyhrať skôr, než obávaný hurikán dorazí.

Saavik zostala stáť pri veľkých priehľadoch do vesmíru a na chvíľu bez pohybu civela na vzdialený kotúč starej hviezdy, ku ktorej sa Sybaris blížila plným impulzným pohonom. Vtom si však uvedomila, ako melodramaticky jej postoj musel na Liana pôsobiť a poohliadla sa po miestnosti, či tam už skutočne nie je nikto, kto by ju mohol pozorovať a pochopiť, ako ľudsky sa táto žena stredných rokov správa. Nebol tu nikto. Ale to už teraz, po krátkom rozhovore s lodným poradcom, nehralo žiadnu rolu. Niečo tuší a ty to vieš, zašepkal jej v hlave tichý vnútorný hlas. Nebol to však ten nekonkrétny, nikomu nepatriaci hlas, aký znie v ušiach väčšiny ľudí. Saavikin vnútorný hlas bol vždy rovnaký - hlas mladého ambiciózneho vedca, ktorého kedysi dávno spoznala a bolestne rýchlo stratila.

Napriek tomu, že bola ženou významného kapitána Flotily, ktorý sa stal o niekoľko rokov po ich svadbe popredným diplomatom, verným spoločníkom v jej osamelom živote zostával navždy tento hlas. Svojho manžela si Saavik nesmierne vážila a rešpektovala ho, ale muža, ktorému patril jej vnútorný hlas, milovala. A teraz...

Saavik si letmým pohľadom ešte raz premerala prázdnu miestnosť, upravila si šedočiernu uniformu a zamierila k dverám. Ticho okolo nej čoskoro vystriedal šum prístrojov na mostíku.

Lian si všimol, že dvere turbovýťahu ešte nie sú úplne zavreté a rýchlo sa pretlačil cez malú škáru, pričom takmer vrazil do zamysleného hlavného inžiniera a ihneď zbystril svoje delťanské vnútroné zmysly. Rand na neho zaskočene zamrkal a usmial sa. Lian by mohol prisahať, že ho práve prichytil pri necudných myšlienkach. Jemná korenistá vôňa, ktorú mohol zachytiť len Lian a ostatní príslušníci jeho rasy, to jasne dokazovala, no veľmi rýchlo sa rozplynula a Lian už tento pach nemohol ďalej analyzovať. Na chvíľu bol v pokušení zamyslieť sa nad tým, koho sa asi Randove myšlienky týkali, no okamžite tento nápad zavrhol. Nechcel sa mu hrabať v súkromí, to by si nedovolil ani u tak dobrého priateľa, akým David Rand nepochybne bol. Možno sa jednalo o praporčíčku Fereshteh Chardázíovú, operačnú dôstojníčku, ktorú musela doktorka Arkinsonová predvčerom hospitalizovať po tom, ako na rekrepalube spadla z neosedlaného arabského koňa. Ale to teraz Lian zisťovať nebude.  "Vedel som, že si fanatikom do pozemských dejín, ale netušil som, že Curtis je rovnaký," ozval sa s úsmevom.

"Ten?" zasmial sa Rand. "Má princetonský doktorát z historických vied a využije každú možnosť, aby ukázal, čo v ňom je" a po chvíľke odmlky rezignovane konštatoval: "Mám taký zvláštny dojem, že dnes asi na koncert nepôjdeme, drahý poradca."

"Obávam sa, že to budeme musieť presunúť," pritakal Lian, pričom sa v jeho hlase zračilo zamyslenie. "Ľudský svet ma dokáže neustále čímsi prekvapovať. Ako tvoja kultúra až dodnes prežila? Je vôbec možné spájať racionálne myslenie s tak citovým pojatím bytia?" pokrútil hlavou a zamračil sa, čo je u Delťanov nanajvýš neobvyklé. "Vaše dejiny sú plné  strašnej krutosti a pritom tak neuveriteľne pretkané umelecekou krásou a láskou k životu... Nechápem, prečo..."

"Ehm, Lian..." jemne, ale dôrezne ho prerušil Rand. Dvere turbovýťahu boli otvorené a senzory trpezlivo čakali, kým jeden z pasažierov vystúpi.

"Ach, to sme už tu," pojal sa Lian vystupovať. Avšak predtým, než sa dvere zatvorili, aby mohla kabína ďalej pokračovať v ceste do strojovne - srdca celej Sybaris, zastihol ho ešte Davidov hlas: "Niekedy to nechápeme ani my sami, priateľu."

Následuje:
Kapitola 4