Posledné vzplanutie

Obsah

• Prolog
• Kapitola 1
• Kapitola 2
• Kapitola 3
• Kapitola 4
• Kapitola 5
• Kapitola 6
• Kapitola 7
• Kapitola 8
• Kapitola 9
• Kapitola 10
• Kapitola 11

Kapitola 7

"Myslím, že to mám," vyhlásil Rand víťazoslávne a narovnal sa. "Inžiniersky tým, podarilo sa vám presmerovať energetický tok v obvodoch matrice fázového urýchľovača?"

"Sme hotoví, pane. Malo by to fungovať," odpovedal mu hlas vedúceho týmu kdesi na dvanástej palube.

Saavik s prekríženými rukami bez slova Randovo jednanie pozorovala. Curtis si jej pohľad všimol a musel si pripustiť, že to, čo v jej - ak by ju nepoznal, povedal by, že kamennom - výraze čítal, ho nadmieru uspokojovalo. Bol si istý, že keď navrhoval, aby bol David Rand povýšený do hodnosti poručíka a získal funkciu hlavného inžiniera, urobil dobrú vec. Ten mladý muž, ktorý tu prelaďuje funkcie sekundárneho deflektoru, aby vytvoril rádiové vlny v nízkofekvenčnom pásme, má v sebe neobyčajný talent. A keď teraz Curtis hľadel do kapitánkiných očí, mal dojem, že v nich číta pochybnosti o názore, aký si o Randovi utvorila. Na to, aby to Curtis videl, nemusel byť Betazoidom.

"Tak hotovo! Komandér, skúste to teraz," nadšene zvolal Rand a ešte raz skontroloval údaje, ktoré sa mu zobrazili na konzole.

Prvý dôstojník sa spolu so Saavik naklonili k vedeckej stanici. "Kapitán, myslím, že máme, čo sme hľadali," vyriekol po chvíli Curtis a ukázal na malé miesto na obrazovke, ktoré ukazovalo zvláštnu sieť tmavých, navzájom sa pretínajúcich čiar.

"Vyzerá to ako tunely. Ale neunáhlime sa, môžu byť prirodzeného pôvodu," skúmala čiary so záujmom Saavik.

Curtis sa na chvíľu zamyslel a potom niekoľkými príkazmi zväčšil jednu časť sieťového obrazca. "Počítač, vedľa vybraného obrazu zobraz v rovnakých rozmeroch... hm... pavučinovú sieť križiaka červeného a... napríklad železničnú sieť štátu Pennsylvania v roku 1950," dokončil po krátkom rozmylse.

Počítač bez váhania splnil príkaz a obrazovku konzoly odrazu vyplnili siluety troch rôznych sietí. "Ako vidíte na prvých dvoch obrazoch, majú len veľmi málo spoločných rysov. Na rozdiel od prvého je druhý obrazec geometricky takmer pravidelný a len inštinktívne premyslený."

"Ale prvý obrazec s tretím sú si až zarážajúco podobné..." konštatovala prekvapená Saavik.

"Áno, v oboch prípadoch sú v sieti náhodné uzly, v ktorých sa stretáva päť či šesť čiar a opäť z nich lúčovito vychádzajú. v prípade železničnej siete sú uzlami mestské sídla a podľa podobnosti oboch situácií sa zvyšuje pravdepodobnosť, že tunely, na ktoré sme pri prieskume narazili, sú umelého pôvodu."

"Presne o 32,6 percent," dodala Saavik, v ktorej narastalo vzrušenie archeológa, ktorý v prastarej vrstve pôdy objavil neznámu amforu záhadného pôvodu. Keďže však ich radarom nedokážu odhaliť zdroj majákového signálu, uvedomila si Saavik, že musí pristúpiť k dalšiemu, nebezpečenejšiemu rozkazu. "Pripravte výsadok, komandér."

Curtis pokývol hlavou. "Uwe, Lian, pôjdete so mnou." Prešiel rýchlymi krokmi k dverám jedného z dvoch turbovýťahov na prvej palube, nasledovaný oboma dôstojníkmi. "Curtis transportnej miestnosti jeden. Pripravte tri ochranné obleky typu A, štandartná veľkosť," zavolal, keď už stál vo výťahu. Oči mu pritom na chvíľu zablúdili k Randovi, ktorý sa so starosťou pozrel za odchádzajúcou skupinkou. Ich pohľady sa stretli a Curtis tento moment využil, aby hlavnému inžinierovi Sybaris daroval uznanlivý úsmev.

Uprázdnené miesto pri kormidle prevzala náhradná obsluha, Saavik sa rozhodla, že zostane pri vedeckej stanici a bude v prípade nutnosti  výsadok navigovať. Predtým však musela učiniť ešte jeden krok: "Doktorka Arkinsonová, pripravte, prosím, tri preparáty po 50 miligramoch aritrazínu a dostavte sa s nimi do transportnej miestnosti jeden."

"Aritrazínu, kapitán? Očakávate nejaké ťažkosti?"

"Len v rámci opatrnosti, doktorka. Predstavuje to nejaký problém?"

"To nie, len... povedzme, že to nie je látka, ktorú by som svojim pacientom predpisovala každý deň. Už som na ceste. Arkinsonová koniec."

"Sorry, dievča," zamrmlal si v tej chvíli popod nos Rand a usmial sa.

"Hovorili ste niečo, poručík?" zarazene sa obzrela Saavik.

"Eh... prepáčte, kapitán. Práve som sa ospravedlňoval nášmu sekundárnemu deflektoru," snažil sa vysvetliť pristihnutý Rand.

"Ospravedlnil sekundárnemu deflektoru??" neveriacky zopakovala jeho slová Saavik.

"No, áno... Viete, práve minulý týždeň som mu vynadal, že je to... ehm...  jedna staropanenská fuňa, čo stále vyciciava naše energetické rezervy a sama nikdy nedá...eh" zasekol sa Rand, pričom mu na lícach nabeho rumenec a rýchlo sa opravil: "...nič nedá, chcel som povedať."

Saavik na neho pozerala, dalo by sa povedať, vyjavene. Vedela, že ľudia sú niekedy schopní rozprávať sa sami so sebou, ale rozprávať sa s technickým prístrojom a tvrdiť o ňom, že je ženského rodu a ešte k tomu stará panna, to teda ešte nezažila. Keď zdola od kormidla začula akési hekanie, ktoré bolo horko-ťažko duseným smiechom bajoranskej praporčíčky, Saavik musela vložiť všetku svoju silu do snahy, aby sa k nej nepridala. Cítila, ako jej hrdlo zviera inštinkt, ako sa smiech drie na povrch. Len zvuk aktivácie vnútrolodnej komunikácie zabránil tomu, aby sa Saavik dozvedela, či by nad svojimi citmi zvíťazila, alebo by utrpela porážku.

"Sme pripravení na transport, kapitán," oznámil Curtisov hlas, zvláštne skreslený tým, ako sa jeho zvuk odrážal od masky ochranného obleku.

"Rozumiem, komandér. Priebežne nás informujte o situácii. Veľa šťastia."

"Šéf transportu hlási úspešný prenos, kapitán," ohlásil po chvíli ticha zastupujúci praporčík sediaci za operačnou stanicou.

"Ďakujem, OPS," odpovedala Saavik. "Chcem, aby bol transportný lúč neustále zameraný na výsadkovú skupinu, ak by jej hrozilo nebezpečenstvo, David," inštruovala Randa Saavik, upierajúc zrak na temný objekt na hlavnej obrazovke, pomaly sa otáčajúci okolo svojej osi, tváriac sa, že nevidí bajoranskú kormidelníčku, ako jej ešte stále tiká v kútikoch úst.

Transportný tým sa zhmotnil v absolútnej tme. Až lúče svetlometov, pripevnených na rukáve každého ochranného obleku, sporo osvetlili niekoľko metrov okolitého priestoru. Guestrow stál nejbližšie k tomu, čo sa dalo nazvať stenou tunelu. Svetlo sa od nej neprirodzene odrážalo, vlastne sa neodrážalo takmer vôbec, akoby bolo naopak lačne pohlcované. Povrch tej steny štruktúrou a sfarbením pripomínal stuhnutú smolu. Pri tomto pohľade Uwe Guestrov pocítil, ako mu prechádza po chrbte mráz a chlpy na tele sa mu pod vnútornou vrstvou ochranného obleku nepríjemne zježili.

"Vyzerá to tak, akoby sa tie steny bezmála roztopili, keď vybuchla centrálna hviezda systému," pristúpil k stene s trikordérom Curtis.

Guestrowovi sa uľavilo, že si Curtis nevšímal jeho tvár, ktorá naberala popolavý nádych. Bol to jeho prvý výsadok na tejto misii... Na jeho prvej misii. Na Akadémii síce pripravovali kadetov veľmi svedomito, ale prvý skutočný výsadok novopečeného dôstojníka Hviezdnej flotily bolo predsa len čosi iné než tréningové simulátory v San Franciscu.

"Potom zase stuhli a vytvorili túto zvláštnu štruktúru," pokračoval v prieskume prvý dôstojník. "Zrejme to ale neovplyvnilo statiku tunela."

Za Curtisom sa odrazu ozvalo tiché zaúpänie. Bol to Lian. "Komandér, obávam sa, že tu nie sme sami."

"Môj trikodér nezaznamenal žiadne známky života, ani jednoduché mikróby," zamračil sa pri pohľade na svoj prístroj Curtis. "Čo presne cítite, Lian?" Ten bez pohnutia upieral oči kamsi do nepriepustnej tmy tunela.

"Lian?"

"Nie je to bytosť, akú poznáme, komandér. Cítim len zmätené vedomie..." snažil sa vysvetliť Lian.

"Vie to vedomie, že sme tu?" dopytoval sa Guestrow, pokúšajúc sa zachovať pokojný hlas.

"A... Áno, vie že sme tu. Očakávalo nás..."

"Zrejme bolo to vedomie napojené na sondu, ktorú sme objavili. Pre istotu informujem Sybaris," siahal Curtis po komunikátore, no ten sa odrazu sám zapol: "Sybaris volá transportný tým. Komandér, zachytili sme energiu, ktorá vychádza z vnútra asteroidu. Podľa vašej polohy sa jej zdroj nachádza neďaleko od vás a šíri sa. Podajte správu."

"Kapitán, poradca tu cíti akúsi nedefinovateľnú inteligenciu, tvrdí, že vie o našej prítomnosti. Možno by sme sa mali pokúsiť kontaktovať ju," odpovedal komandér.

"Rozumiem, dávajte si pozor. Hláste každú zmenu. v prí... de ne..čenstava ..s tr..jeme..."

"Kapitán?" Žiadna odpoveď. "Transportný tým volá Sybaris!" Ticho. 

"Pane, náš signál je očividne rušený. Je za to zodpovedný ten nárast energie. Jej intezita sa zvyšuje," komentoval znepokojene hodnoty na svojom trikordéri Guestrow. Odrazu zo seba prístroj vydal pípavý zvuk. "Komandér, ten majákový signál! Zachytil som ho!"

Curtis skontroloval údaje aj na svojom prístroji. "Vychádza presne z epicentra zdroja tej energie," konštatoval prekvapene a obrátil sa na poradcu: "Lian, domnievate sa, že nám chce tá neznáma inteligencia ublížiť? Vníma nás ako votrelcov?"

Lian sa na chvíľu zamylslel a potom rozhodne povedal: "Nie, komandér, cítim, že má nejaký cieľ a my sme jeho súčasťou... Ale určite nemá zlé úmysly."

"Dobre teda," zahľadel sa Curtis do tmy zdanlivo nekonečného tunela. "Zrejme nemáme na výber. Poďme."

Skupina troch mužov v gravitácii necelých 0,3 G vykročila trochu groteskne, no čoskoro si na zníženú gravitáciu všetci zvykli, len Guestrowovi sa robilo trochu nevoľno. Ale ak by sa ho na to v tej chvíli ktokoľvek opýtal, určite  by to nepripustil.

Skafandre neboli konštruované na rýchlu chôdzu, takže postupovali len veľmi pomaly a čoskoro sa z námahy objavili stopy únavy. Keď sa asi po dvadsiatich minútach rozhodol Curtis zastaviť, aby skontroloval údaje na trikordéri, Guestrow aj Lian boli za túto pauzu vďační. Guestrowa začal v očiach páliť pot a najviac ho znervózňovalo, že si ho nemohol nijako zotrieť. Na chvíľu to v ňom vyvolalo klaustrofobické zdesenie, ale dokázal sa ovládnuť. Curtis si zrejme jeho rozrušenie všimol a veselým tónom nadhodil: "Vy snáď nemáte rád ranné prechádzky, praporčík?" a ukázal na Guestrowov trikordér. "Keď sa pozriete na to, čo vám ukazuje ten prístroj, zistíte, že necelých sto metrov pred nami je rozľahlý priestor, z ktorého vychádza náš záhadný signál."

Guestrow sa trochu začervenal, tón, v akom  Curtis predniesol tú poznámku, dávala ale jasne najavo, že to nemyslel ironicky, naopak, chcel ho upokojiť. "Potvrdzujem, pane. Deväťdesiatsedem metrov pred nami," skontroloval Guestrow svoj prístroj a ešte viac sa začervenal. Bože, to som už nemohol povedať väčšiu blbosť? Ako zo škôlky! Nechápal, ako môže byť Curtis taký kľudný. Stratili signál s loďou, majú kyslík na deväť a pol hodiny a o deväťdesiatsedem metrov ich možno niečo rozporcuje ako kurence. Takto teda umrieť nechcel. Nie skôr, než mu to poviem...  Že ranné prechádzky!! Keby aspoň ten pot tak neštípal!

"Komandér, nemáte dojem, že je tu menšia tma, než keď sme sa zhmotnili? Akoby tie steny..." zadíval sa na smole podobnú látku Lian.

"... akoby tie steny začali samy svietiť," dodal Guestrow a začal miesto, kam sa Lian pozeral, študovať pomocou dvojho trikordéra, ani nie tak zo záujmu, ako zo snahy prestať myslieť na slané kvapky, ktoré mu dotieravo ´liezli´ po krku. "Áno, skutočne svietia. Tá energia sa plynule mení na kinetickú a prechádza týmito stenami. Tie na to reagujú fluoroscenciou."

"Prečo mám pocit, že to nie je jediná vec, ktorá nás dnes ešte prekvapí," zašeptal Curtis a poklepal Guestrowa po ramene, aby ho upozornil na to ďalšie prekvapenie, ktoré tým mal na mysli.

Keď sa Uwe Guestrow spolu s Lianom obrátili smerom, kam ukazovala Curtisova naprihnutá ruka, takmer onemeli úžasom. Tunel sa pred nimi pomaly rozširoval do všetkých strán a ústil do priestrannej kruhovej sály, teraz už viditeľne osvetlenej. Ako sa približovali, jasnejšie rozoznávali jednotlivé kontúry a získavali lepšiu predstavu o skutočných rozmeroch obrovského priestoru, do ktorého opatrne vchádzali. Guestrowa napadlo, akoby vstupovali do vnútra nejakého kyklopského korábu z detských dobrodružných príbehov. Priestor sa tiahol do závratnej výšky, kde do seba smolové steny prstencovito v ostrom uhle vzrastali, aby tak celej scenérii dodávali dojem stredovekej gotickej katedrály. v jej strede skutočne stála akási bizardná obdoba oltáru - trojramenný stĺp na kvádrovitom stupňovitom podklade, ku ktorému boli pripevnené valcovité výstupky. Guestow ich v duchu napočítal trinásť. "Komandér, trikordér vykazuje prítomnosť biologických látok, možno pozopstatky životných foriem."

Curtis len kývol hlavou na znamenie, že rozumel. Povrch stĺpa musel byť kovový, pretože sa tajomne leskol v jasnejúcom svetle, vyžarujúcom zo stien, ktoré čoraz viac vyzerali ako živé. Farba látky, z ktorej boli vyrobené a pripomínala smolu, bola teraz temne červená, krvavá, prešlo Curtisovi mysľou. Okrem toho smola nejakým spôsobom zmenila svoje vlastnosti a pulzovala ako tepna.

"To musí byť on," konštatoval Curtis a zrýchlil krok smerom k ´oltáru´.

Vtom sa v sále rozľahol kvílivý zvuk. Členovia výsadku najprv prekvapením zmeraveli a vzápätí sa s bolestnou grimasou chytili za hlavu. Zvuk bol taký prenikavý, že ľahko prešiel helmou ochranného obleku a Lian mal dojem, že mu čochvíľa roztrhne ušné bubienky. Zvuk však utíchol tak náhle ako sa objavil. Akoby ani neexistoval. Lian však vedel, že sa mu to nezdalo. Svedčil o tom fakt, že v ušiach teraz cítil nepríjemný tlak a akési zvláštne, "husté" ticho. v náhlom strachu sa zahľadel smerom, kde pred chvíľou stáli Curtis s Guestrowom. Mladý praporčík sedel v neprirodzenej polohe na zemi, zrejme sa mu podlomili nohy, keď sa rozoznela tá strašná siréna. Lian cítil, že Guestrowova myseľ sa nachádza v akomsi polosne - nakrátko sa ho asi pokúsili zmocniť mdloby - no pomaly sa už vracal do reality a zmätene sa okolo seba obzeral.

Avšak telo komandéra Curtisa ležalo bezvládne o necelé dva metre ďalej, nejaviac žiadne známky života. Lian k nemu pribehol, pričom sa mu trochu zatočila hlava. Nemali lekárske prístroje a cez skafander Curtisovi nemohol nahmatať ani puls, uvedomiac si, že jeho vlastné srdce bije čoraz rýchlejšie. Trochu potriasol Curtisovou rukou, dúfajúc, že komandér zareaguje. Ako teraz zistí, či ten človek vôbec žije? Zrazu si však Lian všimol, že sa Curtisove oči pod zavretými viečkami trochu pohli a komandér zo seba vydal tichý ston.

"Žije?" vydesene si kľakol vedľa Liana Guestrow.

"Áno, ale zrejme utrpel paralytický šok," odpovedal mu Lian, už

o pozanie kľudnejší. "Ten zvuk... Pre komandérovu nervovú sústavu to bolo priveľké zaťaženie."

"Ak je v takotmo stave, nemôžeme pokračovať v prieskume. Musíme sa spojiť so Sybaris, potrebuje súrne lekára!"

Liana prekvapilo, že v Guestrowovom hlase, napriek tomu, že je veľmi rozrušený, nebolo cítiť stopy po panike. Na tak mladého človeka sa dokázal nečakane dobre ovládať.

Obaja pozdvihli prekvapene hlavy, keď opäť začuli zvuk. Bol omnoho slabší, než ten predchádzajúci, tentokrát pripomínal zvuk trenia kovu o kov. Vychádzal zo stĺpu vysielača. Jeho tri ramená sa vejárovito roztvárali a do okolia sa z neho začali šíriť pruhy bieleho svetla. Lian sa na toto divadlo fascinovane pozeral. Guestrow na neho dvakrát čosi zavolal, Lian ho však nevnímal. Až keď mu praporčík zovrel jednu ruku, zamrkal očami a obrátil sa k nemu. Vo svetle už takmer nevidel obrysy stien, Lianovi to pripadalo, akoby okolo  Guestrowa svietila aura ako okolo svätcov, ktorých obrazy videl na výstave v Port Sloane. "Nebojte sa, Uwe. Neublíži nám, cítim to," snažil sa ho upokojiť.

Steny sály sa v belavej žiare úplne stratili a Lian naraz pochopil, prečo má prapočík taký strach. Trhavý zvuk kovu ustal a vo svojich ušiach Lian okrem pravidelného pulzovania krvi nepočul nič, vôbec nič... Blíži sa.

Následuje:
Kapitola 8