Posledné vzplanutie

Obsah

• Prolog
• Kapitola 1
• Kapitola 2
• Kapitola 3
• Kapitola 4
• Kapitola 5
• Kapitola 6
• Kapitola 7
• Kapitola 8
• Kapitola 9
• Kapitola 10
• Kapitola 11

Kapitola 10

Hlasy. Množstvo hlasov - všade. Prečo tak kričia? Zima. Hlad. Mami, prečo tak kričia? Napriek hlasom a šuchotu studeného vetra jesne počula, ako jej zuby v nepravidelných intervaloch drkocú, nedokázala však tomu zabrániť. Chlad, tak strašný, bola skrehnutá na kosť, necítila si končeky prstov na rukách. Nimi si objímala rozbité kolená, vyčnievajúce z ukradnutých potrhaných nohavíc, ktoré jej už boli primalé, ale stačili na to, aby ju aspoň trochu ochránili pred nárazmi ľadového prúdu vzduchu, ktorý v tomto období prichádzal od Severných vrchov a ktorý vo svojom nemilosrdnom náručí už čoskoro donesie suchý, pálivý mráz. Mami... Matka je mŕtva. Už niekoľko mesiacov. Vlastne to nebola jej matka, tú pravú nikdy nevidela. Zabili ju. Hneď po tom, ako sa ona narodila. A teraz... je sama. Je úplne... Prečo tak kričia??? Zastonala a stiahla si nohy bližšie k ufúľaným prepadnutým lícam, na ktorých si čerstvé slzy, tisnúce sa zo sčervenalých, no stále ešte detských očí, tvorili vyčistené cestičky. v dvoch potôčikoch sa rinuli k popraskaným suchým perám, ktoré sa ešte nikdy neroztiahli do detského úsmevu. Poznala úsmev a vedela, aká bolesť vždy nasledovala, keď ju nejaký vojak chytil a usmial sa, v jeho pohľade temné iskrenie, keď pocítila to strašné chvenie v jeho dychu.... Striasla sa a slzy, ktoré  medzitým dospeli až k brade, kde sa pomaličky guľateli a mohutneli, sa naraz oddelili a s tichým pľasknutím sa rozprskli v prachu, ktorý dychtivo nasával každý dúšok slanej vlhkosti.

Presne tak... sama... Hlasy,... Prečo kričia??? ...Mnoho hlasov, ale nikto z nich nestál o to špinavé decko, chvejúce sa v kúte opadaného múru chátrajúcej budovy, slúžiacej kedysi ako skladisko a teraz sa povážlivo nakláňajúcej do úzkej ulice, preplnenej zhlukom kričiacich predavačov, škriepacich sa s obchodníkmi a nakupujúcimi ženami.

Kto kričí?

Preľaknuto pohodila hlavou, časť zalepených chuchvalcov vlasov jej pritom zakryla  popolavú tvár. Oči jej tikali z jednej strany ulice na druhú, snažiac sa odhaliť zdroj hlasu, ktorý ju tak vystrašil. Okrem masy linúcich sa postáv však nevidela nič. Ten hlas... bol iný než ostatné. Ale počula ho skutočne? Ešte chvíľu pátrala pohľadom po okolí, no nič sa nezmenilo. Ten istý zhluk ľudí a anonymných hlasov. Sklonila hlavu do dlaní a opäť sa rozzvlykala.

Kto kričí?

Vydesene sa pritisla bližšie k stene, až cítila, ako sa jej za krk dostávajú oddrobené kúsky muriva. Ten hlas bol teraz bližšie. A smeroval priamo k nej. Srdce sa jej rozbúšilo, akoby nestihlo pumpovať nahromadené množstvo krvi.

Kto kričí?

Oni! Všetci! Všetci kričia! Zo zúfalstva zakvílila a... vtedy si ho všimla - postavu nehybne stojacu v diaľke, obklopenú zo všetkých strán hlučiacim davom, no bola si istá, či to bol jeho hlas, ktorý ju oslovil. Nemohla mu vidieť do tváre - zahaľovala ho dlhá šedá tunika - cítila však, že jeho oči ju pozorujú. Cítila aj to, že sa jeho tvár neškľabí v tom strašnom úškrne ako tváre tých voja... Zmeravela a v tichom údive pootvorila ústa. Ticho... Oni... oni prestali.

Nie, ty si prestala počúvať, odpovedal jej ten hlas a ona si všimla, ako sa tajomná postava pohla a teraz sa k nej pomalým krokom približuje. Nebola už schopná pohybu. Ak má byť toto koniec, nech príde rýchlo, už viac nemohla, nemala síl. Čím bližšie k nej však postava bola, tým viac vnímala pokoj, ktorý sa jej začala zmocňovať. Hľadela naň, ako podišiel až k nej a kľaká si pred ňu. A vtedy siahol oboma rukami na okraj vrchnej časti šatu, ktorý mu zakrýval tvár a nechal ho spadnúť dozadu.

Kto si?

Neodpovedal. Namiesto toho jej svoju pravú dlaň priložil k ušpinenému lícu, jeho pery sa v tichej výzve pohli a ona začula ich nemé šeptanie... Tvoj duch k môjmu duchu...

Kto si? Nechápala, čo sa deje, no bez pohnutia mu hľadela do tmavých očí, do ktorých sa neustále viac vpíjala.  Hlbšie... Hlbšie...

Jeho prsty už našli tie správne body. Zväčšil trochu tlak svojej ruky, nedbajúc na stopu sliny, ktorá sa mu tiahla od jej otvorených úst po rukáve. ...Tvoja myseľ k mojej mysli...

Kto - ? Zrazu pochopila... už sa viac nemusela pýtať. Kdesi hlboko v nej vzklíčilo poznanie.... Poznanie, že nie je sama... že on prišiel za ňou, že on je jej...

"...T´shaar..." vzdychla a otvorila oči. Na moment nechápavo zamrkala, kým jej došlo, že hľadí na strop nejakej miestnosti. A uvedomila si ešte inú vec. Už jej nebola zima...Ležím. Kde?

"Kapitán, nepokúšajte sa vstávať, prosím," ozval sa starostlivý mužský hlas niekde napravo od nej. Ten hlas poznala, no napriek varovaniu sa pokúsila zodvihnúť sa pomocou lakťov a obzrieť si miestnosť, v ktorej sa nachádzala. Akonáhle to však urobila, obklopila ju tupá bolesť a svet navôkol sa roztočil. "Kde to...?"

"Ste na ošetrovni, kapitán. Prosím, nehýbte sa. Utrpeli ste fraktúru lebečnej kosti a ťažký otras mozgu. Museli sme odstrániť vnútrolebečný tlak spôsobený krvnou zrazeninou vo vašom hypotalame. Budete v poriadku, ale nesmiete sa ešte namáhať," odpovedal jej hlas a v jej zornom poli sa objavila mužská silueta. Muž sa k nej sklonil, na čo Saavik pocítila dotyk chladného kovu na krku a krátko na to začula zasyčanie. Ošetrovňa?... Zrazu pochopila. Bola na ošetrovni svojej lode a ten chladný kov, ktorého dotyk pocítila, bol hyposprej. Látka zrejme začala účinkovať, pretože miestnosť sa pred jej očami prestala točiť a ona teraz mohla zaostriť pohľad na muža v modrej uniforme s hodnosťou podporčíka. v ruke ešte stále držal použitý hyposprej a prívetivo sa na ňu usmieval. Teraz v ňom už spoznala doktora Sniečkusa, ktorý patril k zdravotnému personálu Sybaris.

"Teraz sa už môžete pokúsiť posadiť... Počkajte pomôžem vám," chytil Saavik pod pazuchu Litovčan. "Taaak... Netočí sa vám hlava? Ako sa cítite?"

"Ďakujem vám, doktor Sniečkus, nepociťujem bolesť," odpovedala mu Saavik. Na chvíľu sa obraz pred ňou zamihotal, akoby sa chcel zase roztočiť, ale keď niekoľkokrát zamrkala, videla už opäť normálne.

Sniečkus si k biolôžku prisunul vozík s niekoľkými prístrojmi. Najprv však zobral lekársky trikordér, vytiahol z neho senzorickú sondu a začal s ňou prechádzať okolo Saavikinho temena. Trošku sa pritom zamračil, ale potom sa opäť pozrel na Saavik a povzbudivo preniesol: "Prístroj zaznamenáva zvýšenú neurálnu aktivitu, ale myslím, že je to v tomto stave prirodzené." Potom sa obrátil k vozíku s prístrojmi a zároveň zavolal: "Marris, doneste mi, prosím, neurálny kontenplér a nastavte ho na šestnásťbodovú frekvenciu."

Saavik si až v tejto chvíli uvedomila, že na ošetrovni vládne neobvyklý ruch. Dve sestry ošetrovali členov posádky, medzi ktorými spoznala aj Uwe Guestrowa a spomenula si, čo všetko sa udialo. Pri pohľade na kormidelníka si musela pripustiť, že sa jej uľavilo. Zároveň však bolo ťažké odolať pokušeniu vstať a ísť za ním. Bola si ale vedomá toho, že by možno vyvolala len ďalší rozruch. Trpezlivosť... Zároveň jej došlo, že sedí na biolôžku, na ktorom ešte prednedávnom ležala Fereshteh Chardáziová. Takže je v poriadku...

Spoza rohu sa vynorila Marrisa Londleyová, hlavná sestra s jemnými rysmi a príjemným vystupovaním. v ruke niesla malý okrúhly predmet, ktorý podala Sniečkusovi. Ten jej poďakoval a upevnil ho pomocou biomagnetického poľa na spodnej strane prístroja na Saavikin ľavý spánok. "Tento kontenplér bude neustále monitorovať Vaše mozgové funkcie. Bol by som rád, keby ste ho nosili po dobu dvadsiatich štyroch hodín v rámci pozorovania."

"Samozrejme, rozumiem..." odvetila Saavik a po chvíľke odmlky dodala: "Doktor Sniečkus, kde je doktorka Arkinsonová?"

"Ach, doktorka? Áno, no..." začal nerozhodne Sniečkus, keď sa zrazu otvoril hlavný vstup do ošetrovne a vošiel poručík Rand. Mal na sebe prepotenú inžiniersku uniformu a Saavik tušila, že na mostíku to zrejme po jej odchode nemal ľahké. Sniečkus túto zmenu využil, aby sa prihovoril Randovi. "Čo ruka, nebolí, poručík?"

"Je ako nová, doktor, ďakujem," usmial sa unavene Rand a zamieril pohľadom k Saavik, ktorá na neho so záujmom hľadela. "Môžem hovoriť s kapitánom, doktor?"

"Isteže, ak vám nevadí, že budem popritom kapitána vyšetrovať."

"Je mi ľúto, jedná sa o vnútorné záležitosti, ale nebude to trvať dlho," pozrel ospravedlňujúco na lekára Rand.

"Rozumiem," zvážnel Sniečkus a vzdialil sa k inému pacientovi, aby skontroloval jeho životné funkcie a podal ďalšie liečebné inštrukcie jednej zo sestier, ktorá sa o muža strarala.

"Vaša správa, poručík?" vyzvala Randa Saavik, so starosťou sledujúc neutíchajúci ruch na ošetrovni.

Rand pristúpil bližšie a stíšil hlas, aby doktor nepočul všetko, o čom budú hovoriť. "Dokázali sme preniesť výsadkový tým spät na palubu. Nariadil som svojim týmom vykonať najdôležitejšie opravy na motoroch. Na hviezdnej základni by to zvládli za necelý deň, nemáme však dostatok náhradných dielov, preto to potrvá dlhšie. Straty na životoch neboli žiadne, ale mali sme niekoľko ťažších zrane..."

"Počkajte, poručík," zastavila ho pokynom ruky Saavik. "nemal by mi túto správu podávať komandér Curtis?"

Rand sťažka vydýchol a ukradomky pozrel smerom, kde sa nachádzala izolovaná operačná sála. "Komandér Curtis bol jedným z tých ťažko zranených. Doktorka Arkinsonová ho momentálne operuje."

Saavik sa trochu zamračila, inak však nedala najavo žiadne pohnutie - aspoň navonok nie. "Chápem. Kto je teraz na mostíku?"

"Praporčíčka Chardáziová, kapitán."

"Výborne. Do dvoch hodín chcem mať na stole vašu písomnú správu do protokolu."

"Budete ju mať, kapitán," pokynul hlavou Rand a dal sa na odchod.

"A poručík?... Dobrá práca," zavolala za odchádzajúcim inžinierom Saavik. Ten sa na moment obrátil a s vďakou sa na ňu usmial. Keď zmizol za dverami do koridoru, Saavik sa zamyslela. Po celý čas ich rozhovoru mala dojem, že aj keď hovoril s ňou, v miestnosti hľadal ešte kohosi iného. Zo zadumania ju však vyrušil doktor Sniečkus, ktorý si všimol, že Rand už odišiel, a tak chcel dokončiť svoje vyšetrenie. Kým si pripravoval zdravotné pomôcky, dotkla sa Saavik svojho komunikátoru: "Saavik volá nadporučíka Liana."

"Tu Lian," odvetil jej trochu rozochveným hlasom poradca.

"Lian, prosím, dostavte sa o tridsať minút do mojej pracovne."

"Rozumiem, kapitán."

"Bola to mierumilovná rasa, kapitán... Rasa umelcov, literátov a filozofov.." začal rozprávať Lian, sediac skľúčene na pohovke, oči uprené na hrnček tokaliánskeho čaju, ktorý pevne zvieral oboma rukami, až mu hánky na prstoch viditeľne obeleli. Saavik pohľad, ktorý sa jej teraz naskytol,  prekvapoval. Poznala Liana ako nesmierne vyrovnaného a silného zástupcu svojej rasy. To, čo zažil na tom asteroide, muselo byť skutočne neobyčajné, keď ho to do takejto miery dokázalo vyviesť z rovnováhy. "Viem, že je to pre vás ťažké, poradca, zvlášť, keď máte empatické schopnosti. Možno by ste si mali oddýchnuť. Praporčík Guestrow môže takisto..."

"Nie," zdvihol pohľad Lian a už trochu lepšie kontrolovaným hlasom predniesol: "Keď sme sa vrátili na loď, museli sme odviesť Uweho na ošetrovňu, aby mu mohli podať sedatíva. Bol statočný, ale to, čo videl, nedokázal premôcť ani on."

"Rozumiem," odvetila po chvíli ticha Saavik a prisadla si k Lianovi, tak blízko, že mohla počuť jeho rozrušený dych. "Povedzte mi, čo ste presne videli?"

"Bolo to niečo ako obrovská holografická projekcia, kapitán... Ale tak živá, akoby sme sa stali súčasťou ich životov... Videli sme ich planétu. Bola jedným veľkým oceánom s množstvom nádherných ostrovov. Každý z nich bol iný, každý z nich bol plný života a mal svoj vlastný malý ekosystém. Na týchto ostrovoch žili ľudia, ktorí sami seba nazývali HetuMa. Boli sme medzi nimi, ich... deti nám ukazovali svoje hry, cítili sme vône a ochutnali jedlá, o ktorých som nikdy nemal ani len predstavu..." Lianove oči sa zaleskli a poradca sa musel najprv zhlboka nadýchnuť, než mohol pokračovať. "Bola to vysoko senzitívna civilizácia, telepati, ale iní, než akých poznáme my. Všetci zástupcovia ich rodu mali schopnosť nielen navzájom sa myšlienkami dorozumieť, ale mohli dokonca spoločne myslieť... Ja... ja neviem, ako to opísať,  čosi také som pocítil prvýkrát v živote..."

Saavik svojho poradcu pozorne počúvala a keď sama pocítila utrpenie, ktoré sa v ňom hromadilo, chytila ho jemne za ruku a snažila sa ho posilniť svojím vlastným vedomím. Delťan to ihneď pocítil a vďačne sa pozrel na Saavik, pričom si tá  povšimla, že sa mu z jedného oka vyronila malá slza. "Čo sa tam stalo, Lian?"

"Boli prieskumníkmi ako my, kapitán, ale nikdy nedokázali vynájsť nadsvetelnú rýchlosť, pretože celý priestor v tomto systéme bol narušený ich pokusmi s neznámou substanciou, ktorá mala nahradiť nedostatok energetických zdrojov na planéte."

"Molekuly Omega," doplnila ho Saavik.

"A... Áno, zrejme, kapitán. Len vďaka tejto látke mohli vyvíjať svoju techniku, ich najyšším cieľom bolo nájsť iné inteligentné bytosti, ale nikdy sa im to nepodarilo. To viedlo k spoločenskej regresii na takej úrovni, že začali vznikať sekty, ktoré verili, že jediným zmyslom bytia je dospieť do inej dimenzie, v ktorej nájdu dokonalosť v spojení s množstvom ďalších bytostí..."

"Chcete povedať, že...?"

"Chcem povedať, kapitán, že... to, čo sme považovali za prírodnú katastrofu, bolo..." Lian sa na chvíľu odmlčal, hľadajúc odvahu, Saavik však už predtým, než vyjavil tie osudné slová, tušila, čo bude nasledovať: "...spoločným rozhodnutím ukončiť svoju nezmyselnú existenciu..."

Saavik sa odrazu cítila nesmierne ťažko, nedokázala to pochopiť, zrejme to súviselo s Lianovými pocitmi, ktoré prenikali do jej mysle, ale mala dojem, akoby ona sama niesla zodpovednosť za to, čo sa tu pred vyše tisícsto rokmi stalo. "Poďte Lian, odprevadím vás do vašej kajuty, musíte si odpočinúť."

Delťaň takmer neznateľne prikývol a za kapitánkinej pomoci sa pomaly postavil. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a Saavik za krátku dobu už druhýkrát prekvapil tým, ako rýchlo sa mu podarilo získať späť svoju duševnú rovnováhu. Kým soločne prešli na deviatu palubu, bol už schopný plynule a bez problémov rozprávať o svojich zážitkoch. "Je to strašné, že muselo umrieť toľko ľudí."

"Áno, je to tragédia, Lian. No je to aj veľký paradox: Výbuch hetumanského slnka, ktorý zničil všetok život v tomto systéme, sa stal symbolom mieru a života na Zemi. Keby sa HetuMa neboli rozhodli spoločne umrieť, nikdy by nemuselo dôjsť k ukončeniu tretej svetovej vojny, a v konečnom dôsledku ani k založeniu Federácie spojených planét."

"A my by sme sa nikdy nedozvedeli, čo sa tu stalo,"  dodal Lian a dotkol sa dispeja, ktorým chcel privolať turbovýťah.

"S najvyššou pravdepodobnos..." Uprostred slova Saavik zmĺkla a nemo civela pred seba. Dvere turbovýťahu sa totiž otvorili a uprostred kabíny stáli v milostnom objatí poručík David Rand a... praporčík Uwe Guestrow. v hlbokom porhúžení jeden do druhého si vôbec nevšimli, že ich niekto sleduje.

Lian reagoval ako prvý. Stisol jedno z tlačítok na displeji, na čo sa dvere turbovýťahu zatvorili. "Tuším by som mal vrátiť môj diplom zo psychológie," poznamenal poradca, no vzápätí mu kútiky úst povisli, keď si uvedomil, že Saavik sa ešte stále ani nepohla. "Kapitán, nie je vám nič?"

Saavik sklonila hlavu a keď sa obrátila k Lianovi, uvoľneným hlasom odpovedala: "Nie... Myslím, že všetko je v poriadku... Teraz je už všetko v najlepšom poriadku."

V tom momente Lian pochopil. Choroba, ktorou si myslel, že Saavik trpela, bola teraz nenávratne preč. Zmizla vo chvíli, keď sa dvere turbovýťahu zatvorili a spolu snimi sa pre Saavik sa uzavrela a jedna životná kapitola.

Takmer celý život sa cítila ako stena - ako tá naklonená stena, o ktorú sa tak zúfalo opierala, keď  ju vtedy našiel. Vždy, keď zatvorila oči, videla, ako sa na ňu tá stena rúti, v nekonečných dlhých vekoch. Ale až teraz pochopila, že ten nezmyselný múr nevystaval nikto iný než ona sama a že už dávno, veľmi dávno ho mala rozboriť. Prečo to len nepochopila skôr?

Zvuky hlasov na chodbe utíchli a ju obklopil pokoj kapitánskej kajuty. Vďačne ho prijímala a snažila sa príliš nepremýšľať o tom, čo sa pred chvíľou udialo. Miesto toho sa poobzerala okolo seba a zhlboka si vydýchla. Dlhodobý pobyt vo vesmíre ju naučil vnímať tento kúsok priestoru na lodi ako svoj domov. Tlmené svetlo dodávalo kajute atmosféru súkromia, a to Saavik vždy vítala. Napriek tomu, že bola vychovávaná na Vulkáne, nepôsobil štýl zariadenia sparťanským dojmom, práve naopak. Určite tu nebolo nič, čo by sa dalo považovať za luxusné, no nemálo osobných predmetov na písacom stole, vo výklenku vedľa malej knihovničky, niekoľko zavešaných malieb i starostlivo pestované kvetiny zvýrazňovali skutočnosť, že tu prebýva bytosť s vlastnou individualitou, s vlastnými potrebami, prianiami a spomienkami. To si teraz Saavik uvedomila viac než kedykoľvek predtým.

Odopla si komunikátor, zvliekla vršok uniformy, ktorý úhľadne poskladala, položila na posteľ a prešla do kúpeľne. Práve za sebou zatvárala kryt sonickej sprchy, keď jej zrak padol na lesklý povrch veľkej vane, vypĺňajúcej priestor celej tretiny kúpeľne. Vždy považovala tento predmet za zbytočný komfort, ktorý je nezlučiteľný s... S čím vlastne?

Fascinovane sledovala tento štandardný kus zariadenia každej pozemskej kúpeľne. Ešte chvíľku váhala, no nakoniec sa rozhodla a prstami zľahka, akoby stále nevyšla zo svojej role prieskumníka, prešla po glazúre, ktorá ju potichu lákala svojou snehovobielou chladnou čistotou.  

Zvuk vody špliechajúcej o stenu vane ju príjemne upokojoval. Zatiaľčo hladina vody vo vani pomaly stúpala, premeriavala Saavik v zrkadle svoj odraz. Pod bezpohlavným šedým nátelníkom sa črtali na pohľad ešte stále príťažlivé ženské krivky a keď sa sama sebe zahľadela do očí, našla v nich po dlhej dobe stopy dievčenskej rozpustiosti, ktorá jej bola vlastná predtým, než sa poddala vulkánskym duchovným cvičeniam. "Kto si?" zašeptala do prázdna, vedela však, že náprotivok v zrkadle jej neodpovie. Namiesto toho siahla po spone, ktorá doteraz vždy tak prísne zväzovala jej gaštanové vlnité vlasy a nechala ju s cengnutím spadnúť na zem...

Následuje:
Kapitola 11